EÚ ako životný priestor stagnácie a úpadku a slovenské východiská

EÚ sa dnes nachádza v štádiu, kedy jej hrozí ekonomická stagnácia a postupný úpadok. Stratila konkurencieschopnosť voči USA a Číne a bude musieť zvýšiť objem investícií o 800 mld. Eur ročne, aby sa zabezpečila obnova hospodárskeho rastu a zabránilo sociálnym nepokojom. Približne toľko voľná parafráza záverov správy o ekonomickom a sociálnom stave EÚ, ktorej autorom je Mário Draghi, bývalý taliansky premiér a prezident Európskej centrálnej banky. Uvedenú správu vypracoval na žiadosť Európskej komisie.Prof. Petr Drulák, český politológ, v rokoch 2014-2015 prvý námestník ministra zahraničných vecí ČR a v rokoch 2017-2019 veľvyslanec ČR vo Francúzsku sa domnieva, že tieto čísla výnimočne neboli sfalšované a reálne odrážajú ako sa veci majú. Drulák si myslí, že Draghi to vo svojej správe nijak neprikrášľuje. Trochu ho to iba prekvapuje, nakoľko Draghi je podľa neho typický eurokrat a je integrálnou súčasťou európskeho establishmentu. Každopádne tie čísla, ktoré Draghi vo svojej správe uvádza sú fakt, že desivé.

Európska únia sa podľa prof. Druláka nachádza vo fáze kedy je prakticky nereformovateľná a riešenie vzniknutej situácie bude potrebné hľadať niekde mimo štruktúr EÚ. Dôvod: Kardináli EÚ sú si síce vedomí vážnosti vzniknutej situácie, do ktorej Európu svojimi nekompetentnými rozhodnutiami dostali, no ich predstava o riešení je taká, že v snahe vyriešiť problém len zintenzívnia tie aspekty európskej politiky, ktoré tento stav zapríčinili. Z pohľadu logiky celé zle.

Hlavná príčina problémov EÚ sú okrem iného hlavne vysoké ceny energií a z toho vyplývajúca strata globálnej konkurencieschopnosti. Čo sa týka príčin vysokých cien energií sú to choromyseľný GreenDeal a úplne scestná politika sankcií voči Rusku. Sankcie nepochybne majú aj na Rusko ako aj jeho ekonomiku nepozitívny vplyv, ale v konečnom dôsledku Európskej únii škodia oveľa viac.

Pre tých menej rozhľadených, dogmatických eurosúdruhov ponorených v bažine svojho úpadkového myslenia sú EÚ, jej kvázi-hodnoty, spoločné politiky, postoje a výhľadovo ďalšie rozširovanie niečo ako fetiš či svätý grál. Myšlienka európskej integrácie a budovanie socializmu (bežní Európania nebudú nič vlastniť a budú šťastní a rovní si vo svojej chudobe) sa v podmienkach európskeho superštátu stali niečím ako novodobým náboženstvom a la pomerne nedávno Covid a jeho fanatickí covid-veriaci. Ako každé náboženstvo potrebuje aj to eurointegračné a euroúnijné svojho pápeža – predsedu Európskej komisie, svojich kardinálov – eurokomisárov, dvorných ideológov, inkvizítorov – faktcheckerov, bežných veriacich a zopár šašov.

Európska únia sa veľmi intenzívne štylizuje do role svetovej bašty demokracie a právneho štátu. Problém je v tom, že ani toto už nie je pravda. EÚ svoj demokratický charakter už iba predstiera zhruba rovnako ako progresívci a liberáli predstierajú svoju tolerantnosť voči svojim názorovým oponentom ako aj slušnosť, ktorú už dávnejšie vymenili za prachsprostý politický primitivizmus v štýle Igora Matoviča a intelektuálnych kapacít, ktorými sa obklopil, napríklad taký Jožo Pročko a zopár ďalších „statočných“.

Nech už akokoľvek, v tejto situácii je osud EÚ a jej štruktúr minimálne neistý. Prezieraví vládcovia by za normálnych okolností a v stave politickej príčetnosti nechali pripraviť plány ako postupovať v prípade, keby sa tieto pre niekoho priam apokalyptické predikcie naplnili. Zábavné na tom celom je, že slovenskí neoliberáli zgrupovaní v SaS Richarda Sulíka a pod vedením hysterického Branislava Grőhlinga v tejto situácii prichádzajú s návrhom členstvo Slovenska v EÚ a NATO zakotviť priamo do ústavy. Pripomína mi to kapitána Titanicu, ktorý sa rúti strmhlavo oproti ľadovcu no on si nasadí slúchadka, zavrie či a strojovni dá príkaz plnou parou vpred.