Na Slovensku sme stvorili systém, v ktorom vzdelanie nemá šancu byť viac ako iba formálne deklarovanou prioritou

Nech už akokoľvek spravodajský portál aktuality.sk publikoval svojho času článok s názvom “Ako zaočkovať Slovensko vzdelanosťou” s trochu bulvárnym podnadpisom “Angelina Jolie pozná odpoveď” (názor Roberta Chovanculiaka). Prečítanie uvedeného článku ma inšpirovalo k tomu, aby som sa vrátil k úvahe, ktorou som sa už v minulosti zaoberal a napísal tento komentár.

Mnohí už vzdelaniu taký kľúčový význam, ako tomu bolo kedysi v minulosti ani nepripisujú. Systém, ktorý mám ambíciu popísať, tu objektívne máme a už nejaký čas funguje. Jeho základnou charakteristikou je to, že vzdelanie v očiach mnohých ľudí vyložene deklasoval. Vo verejnom diskurze je tento fenomén síce vnímaný dosť nepozitívne a vo výraznej miere kriticky, ale aktivity kľúčových aktérov tzn. vláda, parlament, Ministerstvo školstva, zamestnávatelia, ktoré si kladú za cieľ to zmeniť a dosiahnuť pozitívnu zmenu k exaktným a hlavne k pozitívnym výsledkom v tomto smere doteraz neviedli.

Uvedený systém podľa môjho názoru prejavil aj značnú mieru rezistencie voči snahám o zmenu, čo môže byť dôsledkom toho, že na riešení uvedeného stavu nie je skutočný záujem, neboli správne identifikované a popísané príčiny, došlo k implementácii nevhodne zvolených alebo len zanedbateľnej miere funkčných intervenčných mechanizmov prípadne sa pod tento výsledok podpísala kombinácia vplyvu viacerých faktorov súčasne.

“Priemerné výsledky slovenských žiakov sú v medzinárodnom porovnaní podpriemerné. jednou z príčin je určite aj nízka hodnota pripisovaná vzdelávaniu. Keď sa robia prieskumy národných hodnôt, vzdelanie sa na Slovensku nedostane ani do top desať priorít,” uvádza v predmetnom článku Robert Chovanculiak, analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz.

Je notoricky známe, že dobrá práca sa na Slovensku nehľadá, ale vybavuje. Okrem toho sa dlhodobo ukazuje aj to, že vzdelanie, špeciálne vysokoškolský diplom už tiež nie je spoľahlivou zárukou toho, že jeho majiteľ získa atraktívne pracovné miesto a dobre platenú prácu. Dokonca ani ľudia, ktorí vykonávajú prácu, ktorá vysokoškolské vzdelanie II. stupňa (teda plnohodnotné vysokoškolské vzdelanie) vyžaduje nezastávajú veľa krát pozície, ktoré sú tak platovo riešené, že im to umožňuje žiť životným štýlom, ktorý zodpovedá životnému štýlu typického reprezentanta konsolidovanej strednej triedy, a teda im ich príjem nedokáže zabezpečiť akceptovateľnú úroveň materiálneho blahobytu.

“Ak chcete zmeniť niekoho preferencie a jeho správanie, nestačí ho poučiť o dôležitosti. Potrebujete aj presvedčiť, aby tomu uveril. Ako sa hovorí, slová inšpirujú, činy vedú,” píše ďalej Chovanculiak.

Z uvedeného možno teda celkom logicky odvodiť záver, že podstata problému spočíva v politike odmeňovania vzdelaných ľudí. Systém skrátka nedokáže atraktívne odmeňovať štúdiom získané vedomosti a špecifické zručnosti resp. predchádzajúcou praxou získané špecifické skúsenosti.