Summit NATO 2026 v skratke

Text deklarácie ankarského summitu zodpovedá štandardnému diplomatickému jazyku používanému v oficiálnych komuniké NATO. Diplomacia má však svoj špecifický slovník. Diplomatický jazyk je formálny, zdvorilý, používa zaužívané a ustálené slovné spojenia prípadne frázy a zvykne používať eufemizmy, kedy už veci nie sú škaredé, ale iba menej pekné a nehovorí sa o nedostatkoch, ale v lepšom prípade o priestore na zlepšenie. Technicky vzaté nepozitívne znejúci výrok sa nahradí pozitívnejšie znejúcim s fakticky identickým obsahom, ktorý na prvé počutie neurazí. Nech už akokoľvek diplomatické správy treba čítať medzi riadkami, a s pochopením, čo ktoré formulácie v skutočnosti znamenajú.

Článok 1

V článku 1 predmetnej deklarácie je podstatné „potvrdenie neochvejného záväzku ku kolektívnej obrane podľa článku 5 Washingtonskej zmluvy“. Našim skôr narodeným priateľom sa pravdepodobne vybavilo, že formuláciu tohto typu už niekedy počuli. Možno si spomenuli na legendárne heslo „So sovietskym zväzom, na večné časy a nikdy inak“. Tak, či onak, teoreticky je deklarovaná jednota a pripravenosť brániť každého člena aliancie v štýle muškatierskeho „jeden za všetkých, všetci za jedného“, vyjadreného konštrukciou: „...útok proti jednému spojencovi je útokom proti všetkým...“. Preložené do „ľudskej“ reči je to výstraha adresovaná každému potenciálnemu agresorovi/definovanému protivníkovi resp. nepriateľovi, že „spojenci“, ale hlavne dominantný element má v úmysle brániť každý cm2 územia aliancie, a to v prípade potreby aj za použitia dostupných obranných kapacít a spôsobilostí, všetkých členov aliancie.

Ak by bol realizovaný zámer prijať Ukrajinu do NATO, a to skôr ako bude vojna medzi Ruskom a Ukrajinou ukončená mierovou zmluvou, znamenalo by to nevyhnutnosť plnoformátovej vojny medzi Ruskom a Severoatlantickou alianciou vrátane Spojených štátov a de facto konflikt globálneho rozsahu.

Okrem toho sa v prvom článku nachádza zmienka o „odstrašení a obrane“, čo je slovník a koncept Studenej vojny.

Článok 2

V článku 2 je kľúčové, že Rusko je definované ako dlhodobá hrozba pre euroatlantickú bezpečnosť a stabilitu. Okrem toho je tam podstatná zmienka o pretrvávajúcej hrozbe terorizmu, o tom ako Európski spojenci a Kanada v roku 2025 zvýšili svoje investície do obrany o viac ako 139 miliárd dolárov, oznámenie o nových obstarávaniach v hodnote viac ako 50 miliárd dolárov a záväzku rozšíriť spoločné výrobné kapacity. Plus spolupráca s priemyslom na maximalizácii kapacít obranného priemyslu a na urýchlení inovácií.

Táto časť spoločnej deklarácie je faktickým víťazstvom Spojených štátov. Spojeným štátom sa totiž po takmer 80 rokoch podarilo „zdvorilo dostrkať“ svojich európskych spojencov k tomu, aby sa konečne začali vo väčšej miere podieľať na nákladoch spoločnej obrany tzn. financovaní záujmov dominantného člena aliancie. Spojené štáty dlhodobo vyčítali svojim európskym spojencom, že sa spoliehajú na jadrový dáždnik USA, v záujme financovania sociálneho štátu dlhodobo zanedbávajú svoje investície do obrany a správajú sa v aliancii ako taký čierny pasažier.

Jediným prípadom, kedy Európania v minulosti mali ambíciu sa v oblasti obrany a bezpečnosti emancipovať od Spojených štátov, bolo keď sa v roku 1950 uvažovalo o projekte Európskeho obranného spoločenstva, čo bol fakticky návrh na vytvorenie spoločnej európskej armády navrhnutý francúzskym premiérom René Plevenom. Kvázi ďalší level európskej integrácie. Cieľom bolo posilniť obranu západnej Európy proti hrozbe zo strany Sovietskeho zväzu a umožniť znovuvyzbrojenie Nemecka. Plus prehĺbiť spoluprácu medzi európskymi štátmi. Zmluvu o Európskom obrannom spoločenstve „EOS“ v roku 1952 podpísalo šesť štátov vrátane Západného Nemecka. Táto zmluva však nikdy do platnosti nevstúpila. Dôvod. Francúzsky parlament ju odmietol ratifikovať. Projekt tak bol v podstate neúspešný.

Individuálnu ambíciu v oblasti obrany, emancipovať sa od USA, malo v roku 1960 Francúzsko, kde prezident Charles de Gaulle presadzoval, aby vznikla „Force de Frappe“, čo je označenie pre francúzske jadrové sily. Ich založenie kvalifikovalo Francúzsko na vstup do „jadrového klubu“ a to, aby sa stalo v tom čase štvrtou jadrovou veľmocou vo svete.

Tu niekde doterajšie pokusy o samostatnú, od USA nezávislú obranu Európy končia.

Článok 3

Čo sa týka článku 3 ankarskej Deklarácie, tá formuluje myšlienku resp. koncepciu budovania silnejšej Európy v silnejšom NATO a modernizácie aliancie“, ale samozrejme v gescii Spojených štátov. Na konci dňa, to nie je nič iné ako potvrdeniu amerického „víťazstva“ nad jeho európskymi spojencami a prízvukovaní nevyhnutnosti, aby Európa a Kanada „prebrali väčšiu zodpovednosť za obranu aliancie“ rovná sa začali prispievať výrazne viac ako kedykoľvek predtým.

Okrem toho sa v tomto článku nachádza zmienka o tom, ako odstrašenie a obrana NATO sú založené na kombinácii nukleárnych, konvenčných a raketových spôsobilostí vrátane vesmírnych a kybernetických kapacít.

Konštatuje sa bojová prevaha NATO nad (asi – pozn. autora) akýmkoľvek mysliteľným protivníkom a deklaruje sa odhodlanie, rovná sa záujem dominantného člena aliancie, aby to tak aj zostalo, čo predpokladá prevahu aliancie vo všetkých typoch kľúčových spôsobilostí v rámci schopnosti viesť bojovú činnosť.

Článok 4

Článok 4 definuje Ukrajinu ako štát, ktorý prispieva k transatlantickej bezpečnosti. Deklaruje sa „neochvejná podpora Ukrajiny“ v jej boji za slobodu, suverenitu a územnú integritu.

Aj tento článok je faktickým potvrdením víťazstva USA nad jeho európskymi spojencami v NATO, lebo deklaruje, že drvivú časť nákladov za realizáciu tejto veľmocenskej rošády majú zaplatiť Európania a Kanada. Tento článok ide dokonca tak ďaleko, že kvantifikuje objem zdrojov, ktorými majú spojenci USA túto časť mocenskej hry o tróny zaplatiť, a to sumou 70 miliárd eur v roku 2026 a ďalšími 70 miliardami v roku 2027.

Článok 5

V článku 5 je dôležitý apel na Irán, aby rešpektoval slobodu plavby v Hormuzskom prielive, rovná sa vzdal sa pokusov o získanie a udržanie kontroly nad ním a spomína sa zámer zabrániť tomu, aby Irán získal jadrovú zbraň.

Článok 6

Článok 6 je obvyklá zdvorilosť voči hostiteľskej krajine, kedy sa vyjadruje vďaka za „veľkorysú pohostinnosť“.