To, že sa na Slovensku môže chystať štátny prevrat bolo zrejmé už 17. decembra 2024

To, že určité kruhy štátny prevrat pripravujú dokazuje aj zvolanie Bezpečnostnej rady štátu, ktorá sa zvykne zvolávať v situáciách, keď národ a štát čelia priam svojmu existenčnému ohrozeniu.

Domnievať sa, že je za tým len nespokojnosť slovenskej politickej opozície akceptovať výsledok slobodných, férových a demokratických volieb do NR SR, ako aj to, že priam chorobne bažia po moci a materiálnom prospechu, ktorý jej získanie so sebou prináša, je produktom značného zjednodušenia.

Ide o to, že pokus o štátny prevrat na Slovensku nie je izolovaný jav v politickom priestore. Je súčasťou širšieho kontextu. Ten je rámcovaný sériou udalostí európskeho a globálneho významu.

Európsky a globálny kontext pokusu o štátny prevrat na Slovensku má širší súvis s tým, že prvoligový hráči svetovej politiky rozohrali hru o nové rozdelenie sveta. Kolaps unipolárneho systému, ktorý bol dedičstvom rozpadu štruktúr východného bloku a režimov reálneho socializmu z konca 80-tych a začiatku 90-tych rokov ako produktu druhej svetovej vojny a studenej vojny.

Po 35 rokoch od konca Studenej vojny sú mocenské súradnice diametrálne odlišné ako tie, ktoré svojho času vznik unipolárneho sveta s jedinou superveľmocou umožnili.

O svoje miesto na slnku a stoličke pri stole, pri ktorom sa rozhoduje o záležitostiach globálneho významu rozhoduje sa prihlásili Rusko a Čína.

Už koniec WW II klasické európske veľmoci Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko deklasoval na mocnosti nanajvýš regionálneho európskeho významu. Na tomto nič nezmenil ani projekt európskej integrácie, ktorý nevyústil do premeny EÚ na niečo ako Spojené štáty európske resp. európsky superštát.

EÚ síce formálne získala medzinárodnú právnu subjektivitu, ale spolok národných štátov Európy sa na európsky superštát premeniť nepodarilo. Tých dôvodov prečo tomu tak je, je viacero a na tomto mieste nie je veľmi účelné sa tomu podrobne venovať. No základné príčiny popísané byť môžu.

Členské štáty EÚ a európsky politický establishment snívali svoj sen o európskej integrácii a superveľmoci Európa, no paralelne sa im nepodarilo priority dizajnovať tak, aby tento svoj sen premenili na exaktnú politické realitu.

Budovali silný sociálny štát na chrbte silnej ekonomiky veľkých európskych štátov ako Nemecko, Francúzsko a Británia. Achillovou pätou ich úsilia sa paradoxne stalo ich členstvo v NATO a dlhodobé spoliehanie sa na americký jadrový dáždnik. Svoje armády nebudovali štýlom, že by boli schopné predstavovať globálnu veličinu a významnú váhovú kategóriu. Okrem toho sa dlhodobo napĺňal tieňový koncept z čias Studenej vojny, kedy neoficiálnou úlohou severoatlantickej obrannej aliancie malo byť po prvé držať si Sovietov ďaleko od tela, po druhé Nemecko na kolenách a po tretie Američanov v Európe.

Nemecký Bundeswehr bol od svojho vzniku budovaný ako karikatúra americkej armády. Jeho úloha spočívala v tom, absorbovať prvú vlnu útoku armád Varšavského paktu, v prípade, že by došlo k horúcej konfrontácii Západu a Východu.

Európa a EÚ síce vo svojom klube má aj dve jadrové veľmoci (poznámka autora: GB a F), ale ich potenciál má skôr symbolický význam.

Vojenská slabosť európskych členov NATO sa dokonale prejavila počas vojny v bývalej Juhoslávii, kedy s dávkou zjednodušenia deľba práce medzi Európanmi a Američanmi bola nasledovná. USA mali za úlohu pripraviť obed a Európanom ostala úloha odpratať neporiadok a umyť riady. Skrátka sa naplno ukázala neschopnosť európskych armád viesť technologicky rovnocennú vojnu po boku svojho spojenca spoza Atlantiku USA.

Po ekonomickom úpadku v dôsledku ideologických vplyvov na európsku politiku začala EÚ míľovými krokmi smerovať ku svojej vlastnej politickej, ekonomickej, vojenskej a technologickej bezvýznamnosti.

GreenDeal, LGBT/Gender agenda, Covid 19 a ukrajinské dobrodružstvo spravili z EÚ politickú silu marginálneho významu, čo sa týka schopnosti chod globálnych záležitostí usmerňovať.